Tomáš Rastislav Höger OPraem

Pozice: externí redaktor, kněz, regiony

Značka: PHoeger

Spolubratia kňazi a priatelia vedia o mne, že rozhlas je môj koníček, a tak mi dali vedieť, že biskupstvo v Hradci Králové a štúdio Vojtěch hľadajú niekoho do týmu. Trošku som váhal, česky veľmi neviem, ale potom som si povedal, že za opýtanie nič nedám.

Detstvo som prežil som vo Finticiach, dedine pár kilometrov od Prešova na východe Slovenska. Tak ako ostatní chlapci v dedine, aj ja som rozbíjal okná, hrával futbal, staval v lese bunkre, ťahal dievčatá za vrkoče a nerád som chodieval do školy. Ale všetky tieto detské šarvátky dávala rodičovská ruka do tých správnych koľají. Po skončení školy som tri roky pracoval ako elektrotechnik.

Už ak malý chlapec som každý deň chodieval miništrovať do kostola. To bol taký prvý krok ku kňazskému povolaniu. Do dediny na invalidný dôchodok sa vrátil otec Tarzícius Ján Gajdoš, ktorý si ma všimol a svedomito okopával zasiate Božie semeno v mojom vnútri. A keďže otec Tarzícius je želivským premonštrátom, často som počul o sv. Norbertovi, o prvom kláštore v Premontré, o činnosti, duchovnej náplni, význame rádu a o premonštrátoch v Želive. Základné teologické a filozofické štúdia som absolvoval v Ríme na Pontificio Ateneo Sant´Anselmo a sociálnu komunikáciu som študoval na Saleziánskej univerzite v Ríme.

Tesne pred novembrom 1989 som spoznal aj samotného pána opáta Víta Tajovského, želivského opáta. V roku 1993 som nastúpil do noviciátu a práve noviciátom som zapustil korene na Vysočine. Otázka o prijatí či neprijatí medzi ľudí by sa mala skôr adresovať mojím farníkom, pre ktorých som tu. Farníci či už v Havlíčkovom Brode, Humpolci, kde som bol kaplánom, a teraz tu vo Vilémove u Golčova Jeníkova kde som štvrtý rokom administrátorom, ma prijali veľmi milo a som im zato veľmi vďačný. Berú ma ako keby som sa tu narodil, ako keby som bol jedným z nich. Korene som už zapustil dosť hlboko, našiel si tu veľa kamarátov, pomocníkov, rozbehnul určité aktivity a to ma utvrdzuje, že asi zostanem tu v královohradeckej diecéze natrvalo.

Ešte keď som býval v kláštore, som si na dvere do izby vylepil samolepku rádia Proglas a dodnes tam ešte je, aj keď tam býva už iný spolubrat. V Želive nebolo možné počúvať vysielanie Proglasu, ale keď sme išli na návštevu k jednotlivým spolubratom a vedel som že Proglas tam naozaj vysiela, hneď som už na autorádiu ladil príslušnú frekvenciu. Po príchode do Vilémova na sever Vysočiny som zistil že Proglas hraje, a tak má svoje miesto na predvoľbe môjho autorádia či rozhlasového prijímača na fare. Spolubratia kňazi a priatelia, čo ma poznajú, vedia o mne, že rozhlas je môj koníček, a tak mi dali vedieť, že biskupstvo v Hradci Králové a štúdio Vojtěch hľadajú niekoho do svojho týmu. Trošku som váhal, česky veľmi neviem, ale potom som si povedal, že za opýtanie nič nedám…

Teší ma to, že práca v rozhlase nie je stereotypná, čiže rovnaká. Vlastne zatiaľ robím príspevky a pozvánky na kultúrne či duchovné akcie v královohradeckej diecézi, ale vždy sú to veci nové a zaujímavé. Ale pravdu povediac, hlavne ma teší to, že aj kňaz sa môže prezentovať v médiách. Veľa ľudí si predstaví kňaza ako človeka zavretého na fare s breviárom v ruke. Ale apoštolovať znamená vnášať Krista do rodín, farností aj cez rozhlasový éter, a tak sa teším, že môžem plniť Kristov odkaz: „Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech.“ (Mt 10,26–27) A tie strechy, to sú tie antény, cez ktoré dokáže prúdiť Kristovo slovo.

Nemám konkrétnu predstavu, čo by to malo byť – vždy som pripravený urobiť to, čo vyžadujú okolnosti a potreby vysielania. Niekedy to môže byť zaujímavý rozhovor, niekedy to môže byť zaujímavá reportáž, niekedy aj príjemná pozvánka na pekný výlet na Vysočinu. A možno niekedy vznikne aj nejaký kratší menšinový program pre Slovákov žijúcich v Českej republike.

Rodeným Čechom nie som, ale pokiaľ mi ľudia na sv. omši odpovedajú a reagujú na moje výzvy, tak mi asi rozumejú. Ale vážne. Veľmi veľký problém mi robilo to vaše erko s háčkom, ale myslím, že teraz je to už lepšie. Priznám sa, že k veriacim sa radšej prihováram v slovenčine, pokiaľ český text nemám napísaný. Predsa v slovenskej gramatike sa cítim istejší ako v českej. A na strane druhej, už veľa veriacich ma povzbudzovalo, aby som svoje kázne hovoril po slovensky, že sa im mäkká slovenčina veľmi páči.

Už ako malý chlapec som doma rozobral všetko, k čomu išla elektrická šnúra (okrem televízie) alebo do čoho sa dávali batérie. Záujem o elektroniku v sebe pestujem ešte aj dnes, ale už nie tým, že rozoberám, ale zaujímam sa o nové technológie a trendy v oblasti elektroniky a rozhlasového vysielania.

Oblíbené: